Pokora a ľudskosť

V momente, kedy si človek myslí, že sa mu už informácie v mysli začínajú nejakým rozumným spôsobom ukladať, sa dostáva k ďalšej časti, k teórii, ktorá vrhá na dovtedy pochopené učivo iné svetlo. Ponúka sa nový uhol pohľadu a je na študentovi, či sa ho chopí alebo sa k nemu vráti až po čase. Prípadne nikdy. Tajomstvá sa postupne odkrývajú a stávajú sa bežnými záležitosťami. Podaktoré sa opäť zahalia neviditeľným rúškom a prizvú človeka k svojmu sebaoobjaveniu neskôr. Iné zase, dovolím si povedať, bežný smrteľník asi nikdy nepochopí. Napríklad príhodu o korytnačke, v ktorej bájny vedomec a vládca Yu sediac na brehu, videl vyliezať zo Žltej rieky obrovskú korytnačku, ktorá mala na pancieri vyobrazené zvláštne znaky – akoby čísla. Ich súčet, hoci čísla boli rozdielne, dával každými smermi číslo pätnásť. Korytnačka bola pomenovaná Hi a priniesla cisárovi, ktorý vládol svojej krajine múdro a spravodlivo posolstvo z hĺbky vôd, tzv. magický štvorec.

„Ako je to možné?" môže sa nad mýtickým príbehom každý pozastaviť. Kým inšpirátori vidia v príhode vládcu, ktorý vďaka svojim zmyslovým schopnostiam ťažko pochopiteľných pre našu dobu skutočne „uvidel" magický štvorec, realisti vychádzajúci z toho, akým spôsobom my dnes vnímame svet, sú názoru, že sa zrejme jednalo o dlhodobý proces zisťovania, skúšania a vyhodnocovania faktov. Jedno i druhé je možné. Oba princípy však nesú v sebe prvok dlhovekosti. V prvom prípade kvality „starej duše", ktorá je schopná pracovať s informáciami mimo bežný časopriestor, v druhej možnosti zase v dĺžke získavania informácií, ich pretrieďovania, analýzy a syntézy. Či už sa prikloníme k tej či onej verzii alebo budeme hľadať pravdu kdesi uprostred, nezmení nič na fakte ohľadom dôležitosti času.

Budovanie domu

Nie je tomu inak ani v bežnom štúdiu tradičnej čínskej medicíny. Študent postupne s každou prednáškou, praktickým cvičením, prečítaním si článku, abstraktu, v meditácii, cvičení i masáži získava jednu tehličku. Tehly postupne vedľa seba ukladá, spája ich maltou zloženou z trpezlivosti, systematickosti ale i cyklu náhod. Buduje jednotlivé steny domu a neskôr, keď už má na to, aby sa pozrel na problematiku z vyššej perspektívy, kedy je schopný vnímať prepojenie vecí, názorov, faktov a ideí, vytvára strechu. Je len na ňom, ako bude vyzerať jeho dom. Či oklieštený a malý, v prípade tých, ktorí „vidia" len jeden správny napr. akupunktúrny smer alebo neistý, nestabilný, pretože z množstva ponúkaných seminárov si nebude vedieť vyabstrahovať tie dôležité a prv než by mal dokončené steny domu, bude sa snažiť o strechu.

Štúdium medicíny (nielen čínskej) nesie v sebe prvok korytnačky. Pomaly ale isto postupuje k moru. Jej štyri končatiny sú orientované na všetky štyri svetové strany, obrovský pancier charakterizuje terapeutov vnútorný stred, jeho Ja, jeho časopriestor, odkiaľ čerpá, kam sa navracia.

Profesor Leung Kok Yuen a aj doktor Wang Juyi sa zmieňujú a v niektorých statiach až zdôrazňujú dĺžku svojho počiatočného učenia. Nie, nestačilo všetko vedieť naspamäť, rozlišovať medzi zmesami a bylinami, či pochádzať zo starobylej lekárskej rodiny. Obaja sa zoznamovali s viacerými školami a prístupmi. Profesor Leung dokonca o sebe vypovedá: „A v roce 1954 se objevil jeden vyhlášený lékař a založil školu, kde bylo akupunktuře uděleno významné místo. Já jsem na na této škole také učil. Bylo zde deset učitelů a každý učil jinou metodu akupunktury. Školu navštěvovalo sto studentů, někteří mezi nimi již akupunkturu praktikovali, jiní se ji teprve učili. Po uplynutí jednoho roku – prvního roku výuky – se obrátil prezident této školy na studenty a požádal je, aby si vybrali jednoho učitele, toho nejlepšího, a zvolili si jej sami svobodně. Již nebylo možné pro ředitele školy mít deset učitelů na jednu disciplinu. Byl jsem zvolen těmito studenty a učil jsem pak na této škole následujících deset let. Nechci tím říct, že jsem byl nejlepší. To vůbec nechci říci. Ale byl jsem nejotevřenější."

Existovať a liečiť

Po mnohých rokoch štúdia a tiež i praxe, ktorá je veľmi dôležitá pre skutočné osvojenie si vedomostí a kladenia ďalších otázok, proces kryštalizuje a vytvára novú osobu – terapeuta TČM. Človek, ktorý si prešiel mnohým nielen ako študent (či lektor) ale najmä ako terapeut, nebude nič tvrdiť s určitosťou. Pravda okrem jednej – s určitosťou bude vedieť, že mnohé ešte nevie. Ako lektor vie odovzdávať bez nátlaku, s obrovskou studnicou mnohých kazuistík, s pokorou k životu ako takému. Nemá potrebu niečo dokazovať, pretože zistil, že model dokazovania mu spôsobuje v praxi oveľa viacej ťažkostí než plynutie s tým, čo mu prináša najbližšie okolie a pacienti.

Aký je vlastne zmysel terapeutického života? Pomôcť blížnemu, či spasiť svet ????? Byť tým, ktorý dokáže pomôcť aj tam, kde iní nie a cez toto vnímať svoju extra dôležitosť? Učiť to, čo iní ešte ledva chápu a byť vďaka tomu nesmierne geniálny? Alebo skrátka len uplatniť svoj talent, s ktorým sem pred časom prišiel na svet?
Alebo... môže byť aj zmyslom terapeutického života – naučiť sa vlastne pravej ľudskosti? Čím dlhšie pracujem ako terapeut, tým viac preciťujem a prikláňam sa k poslednej možnosti. V prvom rade sme to my, ktorí dostávajú skrze terapiu veľmi veľa.

Pokoj, neskutočný, hlboký. Ticho, ktoré je vystlané miliardami drobných zrniek času. Svetlo, nepopísateľné, mimo definície jasu či hrejivosti. Niekedy si kladiem otázku, prečo som sa mala stať terapeutom? Čo som sa mala naučiť? Počúvam a vnímam dnes už stovky príbehov mojich pacientov. Nedá sa do každého emocionálne vložiť a pritom nedá sa byť ani vnímaním mimo neho. Som nútená rozvíjať iné kvality svojho bytia. Byť prítomná v ľuďoch a s ľuďmi, ktorí ku mne prichádzajú. Mať vedomie zakotvené na každom konci ihly, ktorú zavádzam. Poznať byliny, ktoré sú v zmesi, ktorú predpisujem. Vnímať ich podstatu. Tú, ktorú je medzi riadkami v citáciách (skladám týmto veľkú vďaku tým, ktorí ma k nim priviedli). Vnímať pacienta, spôsob, akým leží, ako dýcha, aké témy má so mnou potrebu rozoberať.

A cez to všetko byť prítomná a vedomá sama v sebe, pretože inak... inak by človek ani nebol terapeutom ale loďkou na mori zmietajúcom sa v pocitoch, emóciách a myšlienkach svojich pacientov a toho, čo musí a treba vykonať.

Pôvodne som myslela, že tento článok ukončím nejakou múdrou vetou od Lao'c či Konfúcia. Jediná veta, ktorá sa mi však hrabe kdesi z podvedomia, je veta z filmu Gladiátor, kde Proximus hovorí Maximovi – súčasnému otrokovi – gladiátorovi a bývalému generálovi légií: „Získaj si dav a získaš svoju slobodu." Život terapeuta s ňou pre mňa silno rezonuje. Cez vedomé preciťovanie danej chvíle s danými pacientmi (pretože inak sa podľa mňa ani liečiť nedá), sa človek dostáva do veľmi úzkeho kontaktu samého so sebou. Rúcajú sa mu dovtedy zažité predstavy o fungovaní sveta, neexistuje nič a vlastne všetko naraz. Cez vnímanie reflexie – čo mi ten – ktorý pacient prináša, sa vo mne odkrývajú jednotlivé plášte osobnosti a spod nich vnímam Seba. Niekedy sa toho za deň udeje s pacientmi tak veľa, že len SOM. Získavam slobodu.